a len ťažko prichádzam na to, prečo sa mi zrazu chce chodiť von, do tej jesene. Do toho pod kožu zaliezajúceho chladu.
Dnes sme v cofee shope predali obrovské množstvá kávy, čerstvo upečených koláčikov a rukavíc. Keď som sa šla cez prestávku poprechádzať do tej sviežej zimy ako potvora, uvedomila som si, že sa mi to vlastne páči. Zababušiť sa do svetra, šálu, rukavíc; naraziť na hlavu čiapku až do čela. Začala som sa usmievať- a aby to nebolo až také udivujúce, ľudia sa usmievali späť. Hm...
Okolo štvrtej, keď sa už zotmelo, v obchodíku sa ustálili zákazníci. Len posedkávali na stoličkách, zohrievali sa so šálkami kávy a latté. Rozprúdili sa rozhovory. Staršia pani zaspomínala, ako sa v kaviarni zoznámila so svojim už zosnulým manželom, ako ju vôňa kávy vždy zavedie do spomienok. Mamička prestane pokrikovať na svoje nezbedné dieťa, ktoré využije chvíľkovú nepozornosť a uchmatne si z košíka lízanku. Pán v stredných rokoch na mňa žmurkne a nechá mi dvojlibrovku ako sprepitné. Žmurknem mu späť a namiesto jedného croissantu mu nechám dva.
Stmieva sa ešte viac. Prichádzajú štamgasti, t.j., tradiční zákazníci, ktorí si zasadnú ku káve o pol piatej a odchádzajú o pol šiestej, kedy zatvárame. Pani Sue má novú kabelku, ktorú hrdo ukazuje svojej spolubesedníčke. Tieto dve milé dámy vždy prinesú príchuť diaľok a dobrodružstva, keď spomínajú na svoje letné cesty a príhody z mladosti. Dnes preberali, kam sa vzdajú v januári lyžovať. Na Slovensku by sme ich nazvali dôchodkyne, tu sú dámy v najlepšom veku, ktoré si užívajú bohatú penziu.
Zatvárame. Sue mi nezabudne vtlačiť bozk na líce a poďakovať za kávu. S radosťou sa stalo, s radosťou dávam.
Odomykám dvere. Nikto nie je doma, len bojler ticho šelestí.
Komentáre
Veľmi osviežujúce
:))