POvodne som dnes vecer ani nechcela zapnut pocitac. Je mi totiz neuveritelne smutno. Mam jeden zo zachvatov smutku za domovom. Nestava sa mi to kazdy den- v podstate je toto prvy zachvat od Silvestra.
Neviem, ci je to spravne, nazyvat to zachvatom. Je to bolest- nie v tele, nema to ani specificke miesto. Len sa tak plizi celou mojou myslou a zamestnava ma natolko, ze som schopna sa rozplakat pri pohlade na fotky v mojej izbe. Aby som sa im vyhla, zisla som do kuchyne. Hm, zamyslene som si sadla ku knihe (mam rozcitaneho Dana Browna- Da Vinciho kod; obrazkovu verziu). Po troch minutach som knihu s plesknutim zavrela (vzdy sa mi tento zvuk pacil) a vybehla opat na poschodie, tentokrat skontrolovat deti, ci spia a ked spia, ci dychaju. Privelmi paranoidna? Nie, len starostliva a lubiaca. Lebo i ked su to deti nie moje vlastne a su mi "zapozicane" na dobu urcitu, lubim ich. NIekedy mi davaju zabrat,niekedy sa mi chce plakat, co ma dojmu niecim neuveritelne krasnym: kolacmi tvrdymi ako kamene, ale pecenymi z lasky, salkou caju, ked pridem premrznuta, alebo ked len rano najdem malu Meghna pri mne v posteli, s ospravedlnujucim vyrazom v ociach "Mala som zle sny..."
Velmi mi chyba mama. Moja laskava a milujuca mama, pre ktoru budem vzdy jej male dievcatko. Ci budem mat 12 alebo 21. Mamicka, ktorej najlepsi liek na akukolvek chorobu je horuci lipovy caj a laskave objatie. Ta, ktoru nikdy neomrzi donekonecna pocuvat moje vylevy nad chlapmi tohto sveta. Vie, ze niekedy bludim, neviem sa najst, len chodim dookola. Vtedy ma chyti za ruku, usadi na zem a povie: " Teraz ticho sed a premyslaj. Ked sa opat postavis, budes vediet, kadial ist".
Moja sestra: kapitola sama o sebe. Niekedy jej sladko sibe- niekedy ma potrebuje viac ako by si to chcela pripustit. Aj ja ju potrebujem. Ked mam pocit, ze som zabudla zit zivot blazna, tesit sa z kvetov a poskakovat po ulici. Ked sa potrebujem skludnit a stisit. Sestra- blizka ako len spriaznena dusa moze byt. Neviem si predstavit zivot bez nej. Predsa vsak ho teraz musim bez nej zit; nie je to lahke. Viem vsak, ze v juni ju opat uvidim, opat dospelejsiu, vyzretejsiu (naozaj?:)). Krajsiu- lebo s nami je to jednoduche. Ja mam rozum, ona krasu:)))).
Clovek, ktory je mi oporou. Ocko. Nikdy by som si nebola pomyslela, ze mi bude chybat natolko, ze sa mi vybavi jeho tvar uz len pri citani jeho podpisu. A ze ho tak velmi lubim. Vsetko co som sa od neho naucila- liezt po stromoch, nozikom vyrezavat z konarikov, vymienat ziarovky:)... a omnoho viac! Ale taktiez, je ludia su len ludia a nikdy nebudu 100%. Ze nikoho nemozno do lasky nutit. Ze zranit je lahko- tazsie je rany zhojit. Ze vzdy, ked budem utekat, je dobre sa pozerat pod nohy, aby som sa nepotkla, ale taktiez za seba, ci sa nepotkli ti za mnou a ci nepotrebuju pomoc.
Uzasnica, Modracik, Talia, Suzanne, Tuska, JTT, Laktoza, Zipso, Kajo, Gondi... Priatelia. Ti, ktori zostali, aj ked celi svet odisiel. Ti, ktorim zalezi. Ti, ktori pridu, ked vidia, ze mi je zle a mozem ich odhanat svojou zlou naladou dokedy chcem. Aj ked by som sa hodila o zem- zdvihnu ma, posadia na stolicku a posladaju ma do jedneho celku.:)
CHYBATE MI!!! Velmi moc. Som uz velke dievca, zvladam to tu...
Citovy zachvev. Teraz to je len uz na tych co citaju, ci si precitaju. CI sa spoznaju. A ak sa spoznaju, ako zareaguju:))). Chichi, tipujem, ze prinajmensom polovica z nich posle zajtra rozhorceny email, preco rozoberam svoju hlavu a dusu na internete.
Uz nesmutim, usmievam sa. Blog je skutocne liecivy:)))).
Komentáre
:o)