tweety

Dnes som pisala email kamaratke do Holandska. Je to byvala spoluziacka a osem rokov sme spolu sedeli v lavici. Opisovali vsetko- v podstate ani nie, lebo sme boli obe sprtky:). Mali sme toho vela spolocneho i rozdielneho.

Ako som tak pisala mailik, uvedomila som si okamih.  Akoby to bolo nedavno, co som mala imatrikulacky. Nastupovala som do primy, so strachom v ociach, zmatkom v hlave  a nerozhodnym pocitom, ci to zvladnem. Dalsie imatrikulacky boli do kvinty, alebo ako sa tomu zvyklo hovorit  "prvaku na strednej" . Nastenkarstvo, dennodenne boje o tyzdennictvo, zmena triedy aj triednej, matematicke horory, opojne vitazstva i hlboke pady. A nemam na mysli len tie z lana na telesnej.

Zrazu som bola v "tretiaku". Uz som vedela ako sa na skole udrzat, ako sladko plavat, bez nejakej vaznejsej ujmy na znamkach. Pamatam sa, ako mojich rodicov rozculovalo, ze som chcela viac slobody, a ako som sa vice versa rozculovala ja, ze som tu tuzenu slobodu nedosahovala. Nerozhodny pocit zotrvaval kdesi v zadnom priecinku mojej hlavy. Stale ta divna neistota: je toto SKUTOCNE to, co chcem studovat? Co budem, ked skoncim skolu? Chcem vobec nieco byt? Hovorili nam, ze po gympli nam nezostava nic ine, len ist na VS a tu si treba uvazlivo vyberat. U niektorich tie uvahy vyriesili rodicia- kupili im miesta na prestiznych VS a tak sa mili potomkovia nemuseli obavat ako dopadnu maturity.

Maturity. Vo stvrtom rocniku. Predstav si ten pocit - mas osemnast, nevies ci to dokazes a od septembra do teba hustia ako do krmnej husi, ze sa treba ucit, ze treba zacat nacvicovat nastup, ze treba zabezpecit salu, zvolit si vybor, napisat zoznam hosti, ucit sa, vybrat darceky pre ucitelov a triednu, dat sa odfotit na oznamka a na tablo, ucit sa.... Skor nez si uvedomis, co sa vlastne deje, je december. Stresy pri vybere siat, stuzkova, zabudnute slova Gaudeamus, rozbity pohar, odlomeny podpatok, ruza od spoluziaka, nesmely bozk od triedneho idola... V januari pridu fotky, hura, smiech a tam mas zavrete oci! nie ja, ty tam vyzeras smiesne....!

Zrazu je tu maj. Casu malo, v hlave prazdno. Teda aspon taky je ten dobre znamy pocit. Ze co som vedela vecer, rano uz pravda nie je. Ked konecne pride na lamanie chleba, zistujes, ze to je vlastne len nejaka hodina, vsehovsudy, cisteho casu. Ziadna makacka, profesori su povacsine nekonecne znudeni, lebo musia preskusat vsetkych a vedia, ze budu trcat v skole az do vecera. Ty si vsak mozes zajst po mature na pizzu, oslavit so spolumaturujucimi toho dna. Doma su vsetci nesmierne hrdi- bez ohladu na to, ake znamky mas. A vecer? Ach, vecer, to je to najkrajsie. Najlepsia diska, na ktorej som kedy v zivote bola. Nic netrumfne ten pozdvihujuci pocit, ze uz to mam vsetko, absolutne VSETKO, za sebou. Caka ma leto, leto plne slobody. Vsetci ludia v bare sa poznaju, sme totiz z jednej skoly a ak aj nie z jednej, tak potom jedneho rocnika. Rozpravas sa, pocuvas, tancujes do unesenia rytmom a nocou... Nadranom, unavena lahnem si do postele. Este sa stihnem pozdravit s ockom, ktory ide do prace. Uskrnie sa a ukaze mi palec hore, to povzbudive gesto vsetkych vitazov.

Neskor...neskor...neskor...

Vsetko je zrazu prec. Akoby som len zmurkla. Som tu, kde som, v Anglicku. Zijem iny zivot ako moji spoluziaci. Neviem o nich vela- mozno preto, ze ako trieda sme neboli dobry kolektiv. Toto bola nasa oblubena vyhovorka, preco sme sa jeden druhemu tak velmi odcudzili.  Mozno sme sa ani len nesnazili, priblizit sa jeden druhemu. Poviem za seba, ze som tomu nevelmi pomohla. Neustale prenasledovana spomienkou na bolestivo zranujucu vetu: " Ty si taka DETSKA, INFANTILNA, NEDOSPELA, TRAPNA!!!!". Outsider?  Viem, ze teraz nedam dokopy staru triedu. Takisto ako velmi dobre viem, ze na spolocnu ohlasenu stretavku asi nikto nepride. Trapi ma to vsak? Preco by som mala niekomu na stretavke dokazovat, co vsetko som dosiahla? Pre nich zostanem stale ta ista, nezavisiac od toho, co vsetko sa udialo potom. Uz to tak bude...

Preco je to tak? Je to len moj pripad? Alebo je to syndrom dnesnych mladych ludi?

Tri roky presli ako voda. Sme take stare, stratene, zabudnute?- pisem Maclenke do emailu. Fotky blednu. Nase tablo uz davno nevisi na chodbe pri zborovni. Po chodbach na nasom gympli chodia uz cudzie tvare. Obcas zajdem, ked som doma, za niektorou profesorkou, profesorom. Ich tituly su pridelene ich prislusnostou ku gymnaziu. Viem ako som sa nad tym rozculovala, ked som prisla na fakt, ze profesor je titul ziskany po dlhom studiu na vyske. A ze vlastne niektori z mojich vyucujucich su len Mgr. alebo PhDr. Uz nemam obavy, ako kedysi, ako dopadla moja pisomka, co budem mat na polrocku... Ako stari priatelia spominame na stare casy. S niektorymi si doteraz nie som schopna vyjst. Je to nimi? Je to mnou?

Moje nerozhodne male ja ma obcas kopne do svedomia. Prihlasi sa. A ja sa citim ako vtedy. Ako vtedy, ked som sa schovala do kniznice, s mojim Preukazom citatela a malou dusickou, co povie mama na dve trojky na vysvecku. Pousmejem sa.

Viem ako zabookovat letenky, prelozit vlakovu registraciu, vypisovat prihlasky a hlasenky...obstat na uradoch aj v zahranici. Stale hladam seba. Moje hladanie nikdy neustane, je to vecny kolobeh...

Okamih.   Tak kratky, tak dolezity. Zostat v kontakte, udrziavat konverzaciu, nestratit sa.

Cim vyssie vyletime, tym mensi sa zdame ludom, ktori nevedia lietat. Nase oznamkove heslo. Len lietajme, lietaj, lietam! Kridla mozu zhoriet, ale vzdy dorastu. Vzdy mame korene, ktore nas drzia pri zemi. Zalozny padak, ktory sa otvori v pripade najvyssej nudze. Priatelov, ktori ta pridu navstivit do nemocnice, ked sa dolames.

A staru triedu. Vonia kriedou a mokrou tabulou....Nesplnenymi snami a splnenymi nadejami...Vyblednutymi idealmi...NErozhodnym pocitom...