tweety

    má stánok mladý kvetinár. Poznám jeho otca, je to Grék ako vyšitý a predáva nádherné kytice každú sobotu na markete.

Dva dni v týždni ráno a večer som na stanici. Ráno putujem do Lutonu večer naspäť do "normálneho" sveta.  Ráno som príliš zaspatá, aby som registrovala svet okolo a pri návrate zasa psychicky vyčerpaná -väčšinou pripojená na MP3ku.

Vždy mi však oči pohladia nádherné farby kvetov a úsmev pre zákazníkov od mladíka. Úsmev mu vrátim a ponáhľam sa ďalej.  Večer pohladím kvietky, najvzdialenejšie z pohľadu, končekmi prstov. Snažím sa, aby si to nikto nevšimol. Malý, tajnostkársky rituál...

Dnes večer ma však zastavil, ako som prechádzala okolo. Zradili ma baterky v mojom oblbovadle, počula som všetko a všetkých. "Excuse me, young lady, máte rada kvety?" v lámanej angličtine sa švitorivo prinieslo k mojim ušiam. Neverím vlastným perám, ako sa počujem odpovedať: " Áno, veľmi..." Kde sa to vo mne berie???

"Potom táto kytica je pre vás. Videl som vás už viackrát, prechádzate okolo môjho stánku vždy v pondelok a utorok. Ráno sa mi s vašim úsmevom ľahšie robí a vaše pohladenie kvetov, ukradomky, keď si myslíte, že sa nikto nepozerá, je také čarovné."

Som odhalená ! Mladík má evidentne nielenže bystrý zrak, ale aj guráž. Usmejem sa. "Ďakujem, sú skutočne nádherné..."

Kráčam domov, v náručí opatrne nesiem veľkú kyticu ľalií a bielych tulipánov. Občas zastavím a ponorím si nos do tej voňavej fantázie.